ColourPlanet

Ani sám neviem, prečo vlastne chcem rozpísať svoj „životný príbeh“. Nemyslím si, že je natoľko výnimočný v dobrom slova zmysle, aj keď možno pre niekoho poučný. Ak by som mal seba charakterizovať ako osobu, zrejme by som sa charakterizoval úplne inak, ako by ma charakterizoval niekto iný.

Keď som sa pýtal pár ľudí, ako by ma charakterizovali, vyšlo mi z toho veselo pôsobiaci: človek ktorý vie povzbudiť, pochopiť, občas hlučný, občas introvert. Som človek, pre ktorého je podstatná spoločnosť ľudí, v ktorej sa nachádza. Pre niekoho atraktívny, pre niekoho nie... po tejto stránke na mne nie je nič neobvyklé. Toto nie je dôvod, prečo píšem tento text. Myslím že ako gay sa pohybujem v spoločnosti ľudí, ktorí sa oveľa častejšie stretávajú s pocitmi úzkosti, depresiami - a veď to poznáte. Myslím, že len málo šťastných ľudí z tejto komunity môže označiť svoj život za úplne bežný. Niežeby som veril, že všetci sme priaznivci tej istej komunity. Som zástancom názoru, že každý musí veriť sám sebe, nájsť si sam v sebe svoju vlastnú cestu.

Cesta môjho života by sa určite bežnou nazvať nedala, a to je asi dôvod, prečo o nej chcem dať vedieť. Narozdiel od väčšiny homosexuálov, som ja so svojim priznávaním nemal nijaké problémy. Asi vám to bude pripadať zvláštne, ale vedel som o sebe prakticky od ranného dectva. Neviem, čím to bolo, vždy som si ako malý predstavoval, že som tá postava z televízie, ako ostatní chlapci, až na to... že u mňa to bola vždy tá a nie ten:). Dnes často nad tým uvažujem, prečo to bolo tak.

Nerozumiem tomu, nemal som nijaké zlé traumatizujúce zážitky, ktoré by ma odrádzali od „mužskej role“ v spoločnosti. Vždy som si predstavoval ako dieťa seba na opačnej strane mince. Mojím najväčším problémom vždy bolo , že som bol až priveľmi vnímavý - pardon, ak to znie moc neskromne:). Už od svojich piatich rokov som vnímal, že to nieje niečo obyčajne, že rodičia z toho nemajú vôbec radosť, že ich to určite trápi, že okolo mňa vlastne neexistuje žiaden človek, ako ja. Všetko to vyústilo samozrejme v panický strach z najmä chlapeckého osadenstva. Už v prvej triede na základnej škole nikdy ma nebavilo naháňať sa za autam,i a už vôbec nie naháňať na ihrisku loptu.

Počas základnej školy som mával priam panický strach z telesnej výchovy a prezliekania sa v šatni. Ako keby som tam bol omylom. Problém bol v tom, že postupom času, moju odlišnosť začali badať aj ostatní, nielen ja. A ja som vedel ako na to budú ostatní reagovať. Hanbil som sa sam za seba, ale pritom som ani na chvíľu nepochyboval o tom, že je to správne. Za nič na svete by ma neprinútili chcieť sa zmeniť. Ako som rástol a rástol, začal som sa báť čim ďalej, tým viac. Bol som zvyknutý na veci, ako sa diali, bol som zvyknutý na to, že som istým spôsobom zvláštny, nevadilo mi to, pokiaľ to nevadilo ostatným okolo mňa.

Tieto veci sa však stále menili a zhoršovali. A to bolo to, čo ma desilo, vedel som si vždy zvyknúť na hocičo, nech to bolo akokoľvek zle, len nie na to, že sa to stále zhoršuje. V tomto období  „genderového uvedomovania“, ako by som to nazval, som si jasne začal uvedomovať, že chcem byť ženou, chcem sa nechať čím skorej zmeniť .

V tejto situácií, keď si človek jasne uvedomuje svoju odlišnosť, to vyústilo do jedinej veci, ukrývanie do seba, do jediného bezpečného miesta pred svetom, a svoj vonkajšok prispôsobovať tomu ostatnému. Nenazval by som to maska. Proste len prispôsobenie sa situácii. Tato moja odlišnosť začala byť čím ďalej k puberte výraznejšia a výraznejšia, to nikoho neprekvapí.

Čo však prekvapilo aj mňa, bolo, že práve puberta ju zastavila. Neviem, čím to je, proste som si jedného rána v 13 alebo 14 rokoch uvedomil, že sa mi vlastne páči, kto som. Páči sa mi byť sám sebou. Nechcem sa snažiť zmeniť. Ani sám netuším, z čoho toto presvedčenie prišlo, avšak doteraz ma fascinuje. Jednou z mojích ďalších „predností“ bolo upúšťanie od pre mňa dôležitých vecí. Ako malý som sa naučil, že vlastne neexistuje nič, čo by mi vedelo dať pocit bezpečia, žiadne vzdušné zámky. Naopak, v stavoch výslovnej depresie som si uvedomil vlastnú silu.

Každý určite pozná veľmi dobre problémy, súvisiace s pubertou, zamilovaním sa. Samozrejme, bolo len otázkou času, kedy to aj mňa postretne. Vždy som mával vo svojích snoch vysnívaných neznámych princov, nikdy nikoho konkrétneho. A áno, raz som sa zahľadel do spolužiaka, ako inak heteráka. Nejednalo sa zase o nejakú posadnutú zamilovanosť, vlastne mi bolo dosť jasné, že je to nereálne. Skôr som sa zamiloval do tej predstavy o ňom, ktorú som si spravil. Takýchto „lások“ som si neskôr robil oveľa viac.

Pri príchode na strednú školu sa veľa veci zmenilo, odrazu som necítil ten tlak, pod ktorým som žil celý život. Bolo to pre mňa vtedy neuveriteľné, bol som nový človek, už si nikto o mne nemyslel „baletka, teploš, buzik“. Stál som vo svete nových ľudí s čistým štítom. Moje srdce naozaj rástlo. Aj doslova. Keďže som chodil na umeleckú školu, nemal som až taký problém nájsť chlapca, ktorý by mi bol sympatický, a zároveň existovala možnosť, že mu budem sympatický aj ja. V priebehu prváku som sa takto zahľadel do 3 chalanov, o ktorých som vycítil, že ich pohľad na mňa a môj na nich je naozaj podobný. Štít, ktorý som mal okolo seba, bol však veľmi silný, ja som si ho vôbec neuvedomoval, bol som zvyknutý na to byť sám a ani ma nenapadlo, že by sa to dalo zmeniť. Pre mňa nebolo väčšieho pôžitku, ako pekný pohľad od pekného chlapca. Ako som povedal, až priveľmi dobre som sa vedel vzdať všetkých tých dôležitých vecí vo svojom živote, bohužiaľ. Dnes mi to pripadá už naozaj nadnesené, ale mladé decká také sú. Veria, že ten ich malý obmedzený svet, ktorý okolo seba vidia, je skutočný. A ja som mu veril. Veril som tomu, že som príliš slabý. Vždy som žil v myšlienkach. Bohužiaľ ani to na tom nič nezmenilo. Môj záujem o pekných chlapcov nakoniec zhasol tak, ako ich voči mne. A mňa to neprekvapovalo. Vtedy sa začali moje prve skutočné úzkosti.

V druhej triede prišla snaha všetko zmeniť; postavil som sa tomu problému, ktorý ma trápil. Išiel som k doktorovi. Celý čas som vedel, že sa obmedzujem sám a potrebujem pomoc, požiadal som o ňu. Avšak doktor mi nepomohol. A ja, z toho neuveriteľného sklamania, som upadol ešte hlbšie. Náhodou som sa neskôr zúčastnil psychotestov merajúcich depresie a úzkosti. V teste depresívnej poruchy ma kategorizovali pod miernu až strednú depresiu s odporúčaním k psychológovi, zatiaľčo v psychoteste úzkosti ma kategorizovali ako závažnú až extrémnu úzkosť s neodkladnou navštívenkou k psychológovi. No nespravil som tak. Úzkosť čiastočne zabraňovala schopnostiam, ako rozprávať plynule. Ale nikdy som nerozmýšľal nad samovraždou, ani ničím takým.

Od prváku som sa začal pohybovať po serveroch, kde som začal stretávať ľudí mne podobných, ako iboys, pokec, a podobne. Patrili k výborným možnostiam, ako komunikovať s veľmi rozmanitými ľuďmi. Zvykol som si na ne. Hoci mi ani nikdy nenapadlo s niekym sa stretnúť. Bolo pre mňa dôležité komunikovať s touto komunitou, do ktorej som sám patril. Myslím, že nikomu nemusím rozprávať o rôznych skúsenostiach s týmito spoločenskými servermi. Hoci myslím, že som naozaj patril k tým šťastnejším, keďže som nedával nikomu hneď priamy kontakt, ani som sa neponáhľal so stretkom, všetky prípadné obťažovania ostali vo virtuálnej rovine, ktorá sa dala ľahko zrušiť krížikom vpravo hore. Hoci existovali prípady, kedy ani to nepomohlo. Hoci mam na tieto servery veľa pozitívnych spomienok, musím povedať, že patria k dôvodom, prečo som začal naozaj neznášať platonické lásky. Od ľudí, ktorí sa do vás zamilujú kvôli, povedzme, peknej fotke, sú schopní napísať všetko, až po tých, ktorí to myslia naozaj vážne a pre odmietnutie idú spáchať samovraždu.

V maturitnom ročníku som sa začal dostávať do skutočných psychických problémov - kvôli svojej snahe o stálu sebaanalýzu. Mal som pocit, že pokoj mi prináša len bolesť, ktorá mi prišla ako bežná, a naopak že radosť, ktorú človek pociťuje v bežných situáciach, mi prinášala skôr zúfalstvo. Asi nikoho neprekvapí, že v takejto situácií sa začali moje prvé skutočné sebadeštrukčné snahy. Nie kvôli pôžitku z bolesti. Mal som proste pocit, že všetko vo vnútri mňa je zle. Potreboval som to dať nejako von. Bol som naozaj zmätený a zúfalý a nemohol som si pomôcť. Problém bol v tom, že som sa v konečnom dôsledku stal závislý na ubližovaní si. Nie kvôli nejakému modernému výstrelku, ani preto, že by som to bol videl v telke. Celá táto módna vlna mi prišla ako naozajstná fraška. Ja som nepotreboval svoju bolesť nikomu ukazovať - práve naopak. Pár mojich priateľov si vtedy možno aj všimlo, že sa niečo deje, len si neuvedomovali, čo. Ani som nechcel, aby to vedeli. Vedel som, ako by to vnímali. Sám som vedel, prečo to robím, teda cítil som to, a nejak to vyšlo na povrch, ale intuitívne som vedel, že niekomu o tom hovoriť nie je určite dobrý nápad. Dostal som sa z oveľa väčších úzkostí a vedel som, že čas to vylieči. Stalo sa. Ovládol som sa a prekonal som sebadeštrukčné aj samovražedné sklony.

Ak by som mal svoj život charakterizovať teraz, študujem na vysokej skole druhý ročník. Konečne som dokázal nájsť mier vo svojom vnútri. Dá sa povedať, že som prijal to, čo by som asi nazval svoj osud. Mám 20 rokov. Nezažil som zrejme nič z toho, čo zažilo 99,99 percent 20ročných ľudí na tomto svete, či už gay, bi alebo hetero. Nikdy ma nikto nepobozkal. Nepotrebujem cítiť nenávisť voči nikomu za to, že som, kto som. Nebojím sa priznať, že nádej odišla. Dôvod, prečo toto všetko píšem, je ten, že práve toto je to, čo by o mne 99,99 percent ľudí, ktorí ma poznajú určite nebolo napísalo. Je pravda, že človek nepozná, čo má, až kým to nestratí; azda by mohol, keby sa na chvíľu zastavil a pozrel sa na seba úprimne . Myslím, že pre mňa je najhoršia vec na svete -  nevedieť si pomôcť. Práve vtedy si človek uvedomuje, aké je pomoc poskytnúť... právom ošúchané myšlienky.