ColourPlanet

Viac o neurózach a prieskum homosexuality

22. august 2010, blog.pravda.sk, alexej1, Neurózy a homosexualita

Linka - alexej1.blog.pravda.sk/2010/08/22/viac-o-neurozach-a-prieskum-homosexuality/

Rozmýšľal som nad tým, prečo je homosexualita taká komplikovaná, resp. prečo je taká komplexná. Bolo by príliš jednoduché myslieť si, že za ňou stojí iba samotné homosexuálne cítenie. Napadlo ma smiešne prirovnanie k cibuli. Každá cibuľa je iná, podobne ako je jedinečná psychika každého jednotlivca. Dajme tomu, že homosexuálne cítenie je v strede, centre jeho bytosti. To by mohol byť meristém ako základ budúcich listov cibule. Okolo týchto meristematických buniek, ktoré si zachovávajú delivú schopnosť sú naukladané zdužnatené bázy listov, podobne ako sú okolo homosexuálneho cítenia „naukladané“ neurózy a základy závislostí. Niekto ich má okolo „centra“ naukladaných viac, iný menej. Komplexný obraz dotvára osobnosť daného jedinca.


Skôr ako budem pokračovať, bolo by dobré objasniť pojem neuróza. Ľudia si ju často mýlia s poruchou osobnosti. Samozrejme, neurózami netrpia len homosexuáli, ale nezanedbateľné percento celej ľudskej populácie. Pri pokuse o charakteristiku neurózy by som mohol prechádzať z extrému do extrému, ale dôležité je objasniť, čo z toho sa často týka hlavne homosexuálne cítiacich osôb. S neurózami je možné prežiť celý život, pretože človek príčiny ich vzniku zvyčajne nehľadá, vie len, že sú mu na príťaž. Zabudnime teraz na obsedantné neurózy či hystériu (afekty). Skúsme však pouvažovať nad anxióznou, teda úzkostnou neurózou. Psychická úzkosť, strach sa môžu pretaviť do somatickej podoby a spôsobovať srdcové (zrýchlenie tepu, potenie), žalúdočné (kŕče, nechutenstvo), resp. črevné ťažkosti (nadúvanie, hnačky). Tieto neurózy je možné jednoducho charakterizovať ako vnútorný nepokoj, napätie. Mnohí homosexuáli sú neurolabilní, slabí a často podráždení (neurasténia). Neustále sa zaoberajú, prípadne trápia niečím, čo sa vzťahuje iba k nim samotným (psychasténia).

Každý chlap túži byť rešpektovaný, akceptovaný rovesníkmi, túži sa cítiť ako chlap a na to, aby bola uspokojená táto jeho potreba, musí byť s ním zaobchádzané ako s chlapom (spočiatku chlapcom) už od útleho detstva. Samotné vedomie toho, že je chlap nestačí, musí byť posilňované, upevňované aj jeho okolím, počnúc rodiny až po kolektív, napr. spolužiakov. Homosexuálne cítiaci človek môže síce svoje detstvo považovať za relatívne šťastné, no najneskôr v období puberty často pociťuje úzkosť, strach a smútenie. Paleta príčin je skutočne veľmi široká, kým výsledné emócie sú zvyčajne rovnaké. Potreba byť uznávaný kolektívom je veľmi silná, ale tento pubescent má strach a preto ju potláča. Môže ju dokonca potlačiť tak hlboko, že neskôr si už ani nedokáže spomenúť na to, prečo sa cítil tak alebo onak, alebo, prečo konal/správal sa v iných situáciách, keď už mal možnosť prejaviť sa, opäť neprimerane. Preto je psychoterapia, psychoanalýza (odhaľovanie nevedomých motívov pri vzniku neuróz) taká nevyhnutná. Mnohým pomôže aj spoveď. Je však potrebné veci rozobrať, usilovať sa nájsť súvislosti v dlhých a hlbokých vzájomných rozhovoroch. Chlapec sa napríklad bojí komunikovať s chlapmi, aby nezistili, že je gej, má strach z iných činností, ktoré sú väčšinou mužskou záležitosťou. Necíti sa byť dosť silný, dosť mužný, akoby nemal osvojené mužské návyky a formy správania sa. Človek podľa Freuda podvedome vytesní situáciu, ktorá spôsobila silný emočný zážitok. Preto si bežne neuvedomuje dôvod, prečo sú reakcie, pocity z podobných podnetov vždy u neho také isté a u iných osôb nie (pretože oni reagujú primerane, adekvátne, ich reakcia je dynamická v závislosti od situácie). Môže sa proti neuróze brániť (kompulziou – obrana pred nutkavosťou), zvyknúť si na ňu alebo s ňou aktívne bojovať. Iba tretia možnosť prináša úspech (pretože kompulziou víťazí nad úzkosťou, nie však nad neurózou). Už malé dieťa, ak cíti silnú emóciu, ktorú nevie prejaviť (lebo jej ešte nerozumie), vytlačí ju až do organizmu, somatizuje ju. Napríklad nespracovalo vedome to, že jeho otec mu nie je vzorom, nepocítilo pozornosť či nezažilo duševné odmeňovanie za činnosti, ktorým ho naučili iní alebo ktorým sa naučilo samo vlastnou šikovnosťou a ktoré ho nebol schopný naučiť otec. Túto emóciu vytesní, ale neskôr má jednak problém pri interakcii s rovesníkmi rovnakého pohlavia; môže sa červenať, hanbiť, pociťovať úzkosť (a nevie prečo) a keďže sa i naďalej cíti byť v porovnaní s nimi menejcenný a nekompletný, jeho túžby sa pretavia do homoerotického snenia, túžby byť milovaný a uznávaný mužom. To, že sa človek začne vyhýbať kontaktom s heterosexuálne orientovanými rovesníkmi alebo začne homosexuálne žiť, ho možno zbaví úzkosti, ale nezbaví ho danej neurózy. Tá sa môže prejavovať aj navonok, napr. zženštilým správaním sa, netypickými verbálnymi či neverbálnymi prejavmi, pretože, napr. takýmto tónom hlasu doma pútal väčšiu pozornosť prípadne ním vyjadroval svoju nespokojnosť či túžbu byť pochopený. To všetko môže byť výsledkom postoja otca k synovi, jeho reakcií, ktoré si syn už od útleho detstva ukladal do svojho nevedomia a keďže v otcovi necítil prirodzenú oporu, osvojil si návyky a správanie sa matky.

Neurotik je často príliš vzťahovačný a berie si príliš veľa zodpovednosti. Trpí pocitmi menejcennosti. Akoby na jeho ceste životom stálo neznesiteľné množstvo prekážok, ktorých prekonanie sa mu zdá byť nemožné. A ak aj tomu okolnosti začnú priať, nastúpi strach z toho, že to i napriek tomu nedokáže a bude sa ešte viac trápiť. V živote často váha a nevie sa správne rozhodnúť.

Neurózy majú vždy súvislosť s duševnými stavmi a problémami vo vzťahoch (rodina, kolektív), len je otázne, do akej miery si človek dokáže príčinu uvedomiť aj bez cudzej pomoci, teda pomoci odborníka. Centrom vzniku sú vonkajšie alebo vnútorné konflikty; pri problematike homosexuality skôr dlhodobé a ako som v úvode spomínal, významnú úlohu tu vždy zohráva psychický vývin, postoje a vlastnosti konkrétneho jedinca.

Prečo je vôbec homosexuál taký náchylný k vzniku a prehĺbeniu neuróz? Dlho som rozmýšľal nad tým, či jeho neurózy vznikajú pred alebo po tom, ako si naplno uvedomuje svoje homosexuálne cítenie. Ak však homosexuálne cítenie chápem ako pretavenie nevhodných návykov a foriem správania sa vplyvom neadekvátnej výchovy, ktorá nerozvinula správne pohlavné cítenie, do túžby po pozornosti od osôb rovnakého pohlavia za účelom naplnenia nenaplnených potrieb s pridružením homoerotických predstáv, ktoré zamaskujú pravú túžbu za, na prvý pohľad, prirodzenú túžbu hľadania partnera a sexuálneho spojenia v „láske,“ musím skonštatovať, že základ neurotickej povahy bol položený už dávno pred rozvinutím homosexuálneho cítenia. Strach, úzkosť a smútok môžu, neriešením už vzniknutých neuróz, ďalej preskakovať na iné oblasti života. Aj tam sa ich existencia môže maskovať. Výsledkom je začarovaný kruh; človek nepozná sám seba a žije v klamstve. Homosexuálny jedinec sa psychicky oslabí nielen vplyvom silných vnútorných konfliktov a tlakov, ktoré homosexualita so sebou prináša, ale už samotnými výchovnými vplyvmi a prístupmi, ktoré mu navodili tento pocit zmätenosti, príčiny ktorého „tlejú“ v jeho nevedomí. Ak navyše začal s praktizovaním aktívneho homosexuálneho života príliš skoro, svoju neprirodzenosť si ani len nemusí uvedomovať, pretože osobne žiadne iné pocity a túžby nepozná a čo je ešte horšie, nemá potrebu skúmať pôvod svojho stavu i vlastných neuróz. Pripojac k tomuto nesprávny názor na vznik svojej homosexuality, netreba sa čudovať, že niekto prehlási: „Som homosexuál a som na to hrdý.“ Iný (no o nič lepší) prípad je, keď neustále vnútorné či vonkajšie konflikty aj naďalej znižujú kondíciu a psychickú odolnosť človeka. Vzniká tak bariéra preťaženosti, vďaka ktorej sú nové zážitky a udalosti spracovávané či prekonávané veľmi ťažko. Homosexuál začína stereotypne opakovať svoju neúspešnú rolu, ktorú už predtým hral. Tým ja však traumatizovaný znovu a znovu. Jeho životu chýba dynamika (reakcie na rôzne podnety môžu byť takmer identické a často bezdôvodné), ale prevláda strach z neznámeho, prehnané vzpieranie sa novým možnostiam a už len samotné priznanie si omylu či opaku je takmer nemožné. Napríklad človek môže byť sympatický a úspešný, napriek tomu sa odmieta tešiť zo života a byť šťastný. Aj po opakovanom vyvracaní z omylu jeho okolím má pocit, že je nepríťažlivý a neúplný, „nekompletný,“ jednoducho, prežíva smútok z toho, že mu stále niečo chýba a to niečo sa už nedá zmeniť.

Pomôcť môže iba dobré spoznanie seba i nesprávnych návykov, naučiť sa komunikovať a vychádzať s inými ľuďmi, pracovať na sebe, nebyť ľahostajný k sebe a svojim vnútorným konfliktom a uprednostniť zdravý štýl života (dynamickosť, pestrosť aktivít, naučiť sa odreagovať, relaxovať, myslieť pozitívne, mať o sebe pravdivý, ale nie znevažujúci či pesimistický obraz, žiť s nádejou a úsmevne a hlavne robiť všetko pre to, aby sa človek naučil byť spokojný sám so sebou, trpezlivo a bez strachu odstraňoval svoje nedostatky).

Pred časom som urobil malý súkromný prieskum a oslovil som viac ako 100 respondentov (mužov vo veku 23 – 27 rokov), potenciálnych homosexuálov z celého Slovenska. Skôr ako prejdem k otázkam, ktoré som im kládol, prekvapilo ma niekoľko skutočností. Tí, ktorí mali troj- a viacročný vzťah hľadali vzťahy nové, chatovali v miestnosti pre gejov, odmietali hovoriť o istej forme nevery a hľadania „zadných dvierok.“ To ma len utvrdilo v tom, že túžba byť milovaný a uznávaný sa nedá spojiť s vernosťou jedinému mužovi, pretože tu nejde o pravú lásku. Tí, ktorí mali vzťahy s kratším trvaním, už boli zvyčajne rozídení, nechápali dôvody a veľmi sa trápili. Nevera a intenzívne prežívanie odmietnutia či nevery sú v komunite aktívne žijúcich gejov faktom. Z celkového počtu oslovených mi asi tretina tvrdila, že nie sú homosexuálni, ale bisexuálni alebo dokonca heterosexuálni s občasnými úletmi. Stretol som sa s klamstvom a pretvárkou, odmietnutím či výsmechom. Prekvapil ma ďalší fakt – skutočnosť sexuálneho zotročenia a hnania sa za jediným cieľom – ako uspokojiť seba. Ponuka na čisté a úprimné priateľstvo tu nemala žiadnu šancu a ani hodnotu. Bola akoby prepočutá a ticho odmietnutá. Prirovnal by som to k stavu neurotika: niečo potrebujem a potrebujem to hneď; z ponuky si vyberiem to, čo potrebujem najviac, so zvyškom len strácam čas. Okrem záujmu som sa stretol aj s nedôverou a nechuťou spolupracovať. Odpovede niektorých ma dojali úprimnosťou a skrytým smútkom. Na moje 4 vecné otázky mi napokon zodpovedala necelá polovica oslovených (44 osôb). Otázky zneli takto:

Ahoj, môžem na pár otázok? Odpoveď bola pozitívna v 97%.

Po predstavení sa (každý videl moju fotku a vyplnený profil) som objasnil svoje zámery nasledovnými slovami: „chcem spoznať homosexualitu čo najvernejšie a takto ju podať ostatným (bez klamstva, pretvárky) a ľudia mi svojimi názormi pomáhajú, inšpirujú ma k písaniu článkov, ktoré môžu pomôcť iným.“ Po tomto predstavení sa sa asi 1/3 vyľakala a odmietala komunikovať ďalej, prípadne ešte dodali otázku, či aj ja som gej. V prípade negatívnej odpovede som dostal upozornenie, aby som sa nestaral do vecí „iných,“ prípadne, že tomuto aj tak nikdy neporozumiem, lebo to nemám odžité. Pri pozitívnej odpovedi som bol označený za fanatického katolíka či sebou ešte neprijatého „buzeranta.“ Ďalšia tretina respondentov sa odmlčala po druhej alebo tretej otázke, ktoré zneli:

Si človek s homosexuálnym cítením?

Časté odpovede boli: „Áno, som.“ „Som bisexuál.“ Protiotázka: „Čo je homosexuálne cítenie a ako ho vnímaš ty?“ „Som človek.“ Koncepcia tejto otázky nie je náhodná. Mnohých ľudí zarazila, začali tušiť, že nejde o žart, ale o pokus o vážnu diskusiu. Ďalej som sa pýtal osôb, ktoré mi potvrdili svoje homosexuálne cítenie. Zostatok z celkového počtu respondentov: 44.

Aké by podľa teba mohla mat príčiny tvoja homosexualita, ak by sa napr. dokázalo, že nie je podmienená geneticky?

Ona je podmienená geneticky/genetika má hlavný vplyv: 17 (iba za genetiku: 7, hlavne za genetiku: 10)

Výchova alebo iné než genetika: 9

Príčiny ma nezaujímajú, stačí, že mám rád rovnaké pohlavie, resp. neviem odpovedať: 18

Aké máš plány do budúcnosti, napr. rodina, deti?

Usadiť sa, citovo dospieť, mať ženu a dieťa: 6

Dieťa, ktoré budem vychovávať sám: 1

Bez detí, či s partnerom alebo bez ešte neviem: 8

Bez detí a s partnerom: 17

S partnerom a ak by sa dalo aj s dieťaťom: 6

Kariéra: 4

Nemám plány: 2

Máš brata alebo sestru, koľký si v poradí?

Som najstarší, mám sestru/sestry: 6

Som najstarší, mám brata/bratov a sestru/sestry: 1

Som najstarší, mám brata/bratov: 8

Mám brata dvojča: 1

Som mladší/najmladší, mám sestru/sestry: 7

Som mladší/najmladší, mám brata/bratov aj sestru/sestry: 10

Som mladší/najmladší, mám brata/bratov: 8

Som jedináčik: 3



Zaujímavé odpovede



„Čo sa týka príčin, veľa závisí aj od prvých sexuálnych zážitkov.“

„Psychické rozpoloženie ženy počas tehotenstva.“

„Myslím si, že je bio-psycho-sociálne podmienená. Môj názor na túto tému je, že by sa nemala skúmať. Ak by sa totiž začalo skúmať, prečo je človek homosexuál a prišlo by sa na to, tak by to mohlo spadnúť do roviny, že by sa ju chcelo „vyliečiť.“

„Každý človek sa narodí ako bisexuál, okolie, sklamania, radosti, pocity a túžby ho privedú na cestu či už hetero alebo homosexuálneho života. Niekto s tým bojuje a niekto si to prizná a žije slobodne.“



Hypotézy a závery



„Aké by podľa teba mohla mat príčiny tvoja homosexualita, ak by sa napr. dokázalo, že nie je podmienená geneticky?“

V skutočnosti som čakal ostrú kritiku položenej otázky. Čiastočne som sa jej dočkal, ale nebola podľa očakávania. Šlo skôr o pokojné vyjadrenie súhlasu či nesúhlasu. Homosexuálne cítiaci ľudia vo všeobecnosti uvažujú o danosti a prirodzenosti svojho stavu, pretože sa ich samotná problematika týka osobne. Prekvapilo ma však vysoké percento ľudí (18, 40,9%), ktorí o príčinách vzniku homosexuality vôbec neuvažujú a ani nechcú uvažovať.



„Aké máš plány do budúcnosti, napr. rodina, deti?“

Často sa stávalo, že respondenti nad svojimi plánmi neuvažovali, pokiaľ ešte nemali partnera a akú-takú istotu do budúcna. Preto ma neprekvapuje, že až 52,3% z nich túži mať partnera. 18,2% opýtaných sa ešte nerozhodlo alebo si odpoveď nechalo pre seba. Každopádne, ako som očakával, väčšina opýtaných by rada uvítala stáleho partnera.



„Máš brata alebo sestru, koľký si v poradí?“

Dosť zvláštna otázka. Mnohí nechápali, prečo sa ich na to pýtam. Homosexualita je porucha pohlavnej identity vplyvom nesprávnej identifikácie sa so vzorom rovnakého pohlavia (ktorý vlastne vzorom nebol) už v ranom detstve (spočiatku nevytvorenie citovej väzby). Mnohí argumentujú tým, že ak za to môže naozaj toto a nie genetika, potom, napríklad, prečo nie sú všetci bratia, vychovávaní v tej istej rodine, homosexuálni? Zabúdajú pritom na dva dôležité fakty: osobnostné charakteristiky každého dieťaťa sú špecifické, na každé dieťa môže vyplývať rovnaký výchovný prístup ináč a potom – výchovné štýly a postoje rodičov sa môžu časom meniť rovnako ako aj životné situácie a okolnosti v rodine. O tomto fakte svedčí aj to, že existuje viac homosexuálnych synov, ktorí sa rodičom narodili druhí alebo niekoľkí v poradí, sú jedináčkovia alebo majú len sestry (77,3%). To, že to neplatí 100%-ne, vysvetľuje fakt prvý. Isté je to, že za „homoneurózami“ stoja výchovné a sociálne vplyvy, prípadne traumy z detstva. Aj keď čísla nepustia, najväčšie otázniky mám pri odpovedi: „Som najstarší, mám brata/bratov.“ Jeden brat bol tiež homosexuálne orientovaný, jeden mentálne postihnutý, jeden mal len 15 rokov alebo medzi bratmi neexistoval úprimný vzťah ani kontakt, aby mohla byť otázka sexuálnej orientácie bratov jednoznačne zodpovedaná. Niektorí mi však potvrdili, že ich mladší bratia sú heterosexuálne orientovaní, čo moju hypotézu nevylučuje. Práve naopak, otázniky ešte viac pridávajú vážnosti výchovným vplyvom a to zanedbaniu kľúčových faktorov, potrebných pre zdravý rozvoj pohlavnej stránky osobnosti dieťaťa a teda nevytvorenie priestoru na potvrdenie, odlíšenie, posilnenie a rozvoj jeho vlastnej pohlavnej identity.

Zaujímavý „objav“ dizygotných dvojčiat síce veľa nepotvrdil, ale brat sa zmienil, že jeho dvojča bolo vždy iné výzorom, povahovo a pravdepodobne aj sexuálnou orientáciou, čo hovorí o vplyve výchovy v spolupráci s jedinečnou psychikou dieťaťa s jeho osobnostnými charakteristikami. Rovnaké výchovné pôsobenie nemôže vplývať rovnako na extroverta ako na introverta a i samotný rodič má ku každému dieťaťu vytvorený špecifický vzťah v závislosti od kvality vzájomných interakcií (od poslušnosti, pozitívnej odozvy, miery prejavovania emócii atď.).

Na záver je potrebné podotknúť, že tento môj prieskum získanosť javu homosexuality (nedobrovoľné ocitnutie sa v nej) a jej komplexnosť spolu s odstrániteľnými neurózami, závislosťou či sexuálnym zotročením síce jednoznačne nepotvrdzuje, ale túto možnosť ani nevylučuje, ba priam mnohé našepkáva, predovšetkým vnímavému srdcu. Taktiež prieskum nie je odborný, ale veľmi laický, dokonca, môže byť niekomu na smiech. Ja však verím, že povolanejší budú pátrať ďalej a k mnohým otázkam pribudnú ďalšie pravdivé odpovede.
 

Diskuse